Program O päť minút 12 nie je spravodajstvo, ani politickopublicistický program, ale diskusná politická relácia. Preto, pri striktnom uplatnení rozdielu medzi politickopublicistickým programom (napr. Večer pod lampou) a politickou diskusnou reláciou (napr. O päť minút 12), Rada pre vysielanie a retransmisiu by ani nemohla, resp. nemala hodnotiť objektívnosť programu O päť minút 12, s odvolaním sa na porušenie § 16 písm. b Zákona o vysielaní a retransmisii.
Ked už, tak Rada sa mala odvolať na znenie § 18 ods.1, kde sa uvádza, že STV nemá uprednostnovať záujem len jednej politickej strany....
Zákon ukladá v paragrafe použitom Radou, aby vysielateľ „zabezpečil objektívnosť a nestrannosť“. Nikde sa v tom paragrafe, na ktorý sa odvoláva Rada, nehovorí o o „potrebe kvalifikovanej oponentúry.“ Objektívnosť (subjektívne, t.j. osobne chápanú) a nestrannosť moderátor Maroš Stano dodržal. Inštitucionálnu objektívnosť vysielania možno hodnotiť len z relatívne dlhodobého hľadiska, ked sa porovná, kto mal koľko priestoru vo vysielaní, a či to bolo z viny či zásluhou vysielateľa (napríklad, oslovený politik alebo oslovená strana nemali záujem či čas zúčastniť sa).
Ak sú tieto úvahy logické, rozhodnutie Rady je, hm, svojské. Na jednej strane treba oceniť, že Rada kriticky hodnotí výkon moderátora politickej diskusnej relácie, a nebojí sa ho kritizovať za slabú oponentúru zoči voči predsedovi vlády (najmä ked vieme, ako politicky sa zostavujú takéto Rady), na druhej strane sa treba pýtať, či takéto úzko chápané posudzovanie činnosti moderátora alebo inštitúcie naozaj patrí do kompetencie Rady pre vysielanie a retransmisiu, a nie (aspon prednostne) do kompetencie Rady STV či manažmentu STV.